Neviem. Možno naozaj nikto. No ja to risknem. Pretože pomáham nezištne. Nie preto, aby sa mi to zúročilo. Na to sú sporenia v banke.
Na sociálnych sieťach sledujem diskusie pod príspevkami (veľmi zlý zlozvyk) kde napríklad dobrovoľníci prosia o pomoc pre psíkov, mačky.. A hejteri sa idú zblázniť. Vraj: „ treba pomáhať deťom, starým ľudom, nech pomôže vláda, nech pomôžu útulky, nech pomôžu bohatí, nech... hlavne nech to nemusím byť JA!
Rozumiem, že sme nedôverčiví. Bojíme sa, že nás niekto "ošklbe", že prispejeme niekomu, kto si to podľa nás nezaslúži. Ale kto je ten, čo si zaslúži? Netrúfam si to posúdiť. Jasné, že sú medzi nami celé kopy podvodníkov. A jasné, že je potrebné pomáhať s rozumom a s rozvahou. Snažím sa pomáhať už dlhé roky. Získala som veľa pekných zážitkov, spoznala silných ľudí, ktorí bojujú doslova o každodenný chlieb. V tej chvíli si vždy uvedomím, že moje starosti nie sú až tak hrozné, že niektoré problémy nie sú až tak vážne ako sa mi javia.
Jednou z najsilnejších spomienok, ktorú som v oblasti pomoci zažila, bola s jedným pánom. Bol to bezdomovec. S mamou sme mu ponúkli kávu, nielen keď boli mrazy, aj chlebík natretý pridali. No nebol to typ - "ukážeš prst a vezme ti celú ruku." Raz som ho stretla v meste, keď sa nám stretli pohľady, tváril sa, že ma nevidí. Skromne sklopil zrak dúfajúc, že ho oslovím, pomôžem.
Vedel, kde bývame, ale nikdy u nás nebol, ani len zazvoniť si nedovolil. Až v jeden podvečer. Bola som sama doma, zazvonil a spýtal sa, či môže ísť k nám. Bola som v rozpakoch. Vždy mi bolo sympatické, že poznal hranice nášho "kamarátstva". Otvorila som dvere a videla iného muža. Zo skromného, vždy zrak klopiaceho pána sa zrazu stal veselý a hrdý človek. V ruke držal igelitku, ktorú vyfasoval z nejakej organizácie na pomoc ľuďom na ulici. Boli tam rôzne veci od zubnej kefky, po uterák, tiež základné potraviny. S radosťou v očiach mi začal tieto veci podávať, že všetko je to pre nás, že sa nám má konečne čím odvďačiť za pomoc, ktorú sme mu preukazovali. Veľmi ma to dojalo. Ten pán už nie je medzi nami. Zomrel na ulici. No možno pomyslenie, že má niekoho kto mu aspoň tú kávu s chlebom dá, bolo pre neho malým svetlom nádeje. To, prečo sa ocitol na ulici úprimne neviem, ani ho súdiť nebudem. Jeho správanie bolo vždy skromné, bol neskutočne vďačný a nikdy na neho nezabudnem. Hovorí sa, pre niekoho si nikto, pre iného celý svet. Veľmi sa mi páči výrok Matky Terezy, že hlad na svete nie je preto, že nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých..
A ako je to teda s mojím strachom že ma niekto podvedie? Áno, stalo sa mi, že som naletela na jednu výzvu pomoci cez sociálnu sieť. Poslala som jednej pani v núdzi 10 eur. Po pár týždňoch mi došiel list od polície z okresu Stará Ľubovňa, dotyčná bola podvodníčka, a mám si prekontrolovať účet, či mi boli tieto peniaze vrátené. Boli. Žiadna tragédia sa nestala. Kvôli týmto "šikovným špekulantom" trpia ľudia, čo skutočne potrebujú pomôcť. Ale nie je to vždy len o peniazoch, skôr o dobrej vôli v každom z nás. Pretože pomáhať sa dá aj nefinančne a sami si môžeme určiť komu, kedy a koľko pomôžeme tak, aby nás to nezruinovalo. A prečo? pretože spokojný život je o nadobúdaní dobrých pocitov. A určite skôr sa dobrý pocit dostaví ak urobíme niečo pre druhého, ako vtedy, keď budeme len nadávať ako tu nič nefunguje, akí sú ľudia zlí, čo všetko nám chýba, a že život je nespravodlivý..
Ten pocit, keď nakúpite rodine v núdzi potraviny a pani, ktorá sa sama stará o svoje vnúčatá sa poteší, že konečne si dajú aj mäso, keď nakúpite potraviny na pečenie pre niekoho, kto si privyrába tým, že predáva zákusky aby vyžili a z vďačnosti vás obdarujú krabicou tých skutočne najúžasnejších koláčov, alebo keď to trošku preženiete a nakúpite staručkej babke toľko potravín, že chudiatko celú noc nespí od radosti, pretože celý život sa musela spoliehať len sama na seba, keď vám iná pani ktorá má už cez 70 povie so slzami v očiach, že ste anjel, keď dostanete x ďakovných správ od baby, čo sa dobrovoľne stará o desiatky túlavých mačiek, ktorým kúpite par konzerv, lebo inak by to sama neutiahla, nehovoriac o tom, keď náhodou zachránite život úbohému stvoreniu ktoré by bez vás určite neprežilo.. Za týmto všetkým je moje bohatstvo. Tie slzami plné oči od dojatia, tá potreba odvďačiť sa tým posledným čo sami majú, to je pravé bohatstvo. Preto pomáhať nie je príťažou ale prínosom.
Nie nechcem zo seba robiť hrdinku. Hrdinovia sú tí, ktorým pomáham. Hrdinovia sú dobrovoľníci, ľudia, ktorí celé dni pracujú v útulkoch bez nároku na mzdu, tí ktorí vidia to neskutočne veľké utrpenie, nespravodlivosť a bojujú s nedostatkom prostriedkov. Tí, čo sa obetujú, aby zachraňovali, znášajú urážky od pokrivených ľudí, tí, ktorí sa nevzdávajú a dúfajú v lepší zajtrajšok. Ľudia, ktorí sa starajú o druhých na úkor vlastného pohodlia.
A ja som vďačná. Mojím rodičom, ktorí mi idú príkladom, môjmu mužovi za jeho podporu a som vďačná mojim známym, ktorý mi pomáhajú pomáhať.
