Systém u odborných lekárov ma fascinuje. Výhodou však je, že sme si všetci zrazu rovní. Nedá sa objednať na konkrétny termín, či už peniaze máme, alebo nie. Čakať musíme všetci rovnako. Človek si pri tom precvičí kondičku a aj iné zručnosti. Napríklad priebojnosť. Bez nej nemáte šancu. Ten adrenalín, čo sa vyplaví, keď doktorka vyjde von s časenkami a ľudia sa hlava nehlava začnú po nich vrhať! Zakríknutý jedinec je naozaj bez šance.
Tak napríklad, bola som svedkom, ako jedna staršia pani, vraj učiteľka, prišla ráno do čakárne, chvíľu postála a potom oznámila spoluprísediacej, že "ona si len vybehne k inému lekárovi" a že keby sa časenky už rozdávali, nech jej vezme to jej "výherné číslo". Prísediaca pani však nedisponovala spomínanou priebojnosťou, preto len nesmelo prikývla. Ostatní v čakárni sa tvárili, že nič nepočuli.
Keď nastala hodina H a minúta M, vyšla pani doktorka. Zakríknutá pani požiadala o dve časenky - pre seba aj neprítomnú pani učiteľku. Avšak keďže pani doktorka vybaví obmedzený počet ľudí, mladej mamičke hrozí neúspech, vezme časenku XY a zahlási, že pani tu nie je, preto nemá nárok.
Keď sa vráti zmiznutá pani, žiada svoju časenku a začína sa boj. Mladá mamička kričí, stará pani sa bráni. Pani doktorka vyjde von a povie: "Keď sa budete vadiť, odídem, a nikoho z vás nevezmem!"
Fíha, vravím si. Toto už nie je problém len tých dvoch, a preto sa zapájajú aj ďalší účastníci tohto neobľúbeného zájazdu. Keďže mi pri tejto dráme chýbal popcorn, rozhodla som sa že napíšem vtipnú básničku, a tým si skrátim čakanie:
Ráno vstanem za úsvitu,
bez nálady, vôle, citu.
Takto skoro ráno hnať sa,
na pľúcne bežať, ponáhľať sa.
Letím ja na električku,
predbehnem aj veveričku.
Pred klinikou ľudí vidím,
už paniku trochu cítim.
Pred šiestou už stojím v rade,
nadávam snáď v každom páde.
Ako bežci na čiare, každý je v strehu,
ako deti čakajúce prvú dávku snehu.
Svorne čakáme výstrel známy,
keď otvoria sa kliník brány.
Brána sa už otvára,
veľký chaos nastáva.
Kto kondičku pestuje,
po schodoch si tryskuje.
Každý beží sám za seba,
ohľady brať? To netreba.
Zrazu každý športovec,
lekárovi nepovedz!
Schody po troch ľahko berie,
cez ten dav sa ťažko derie.
Ja úbohá nestíham,
krok, dva - už sa zadýcham.
Na tretie sa doplazím,
rekord času pokazím.
Tretia som, fú, bronz mám istý,
vládne vo mne pokoj čistý.
Dve hodiny prešli rýchlo,
zrazu všetko vôkol stíchlo.
Doktorka do dverí vošla,
chuť na prácu hneď jej došla.
Na nás všetkých zagáni,
"jaj vy chorí galgani!"
Naštvaná jak brigadír,
oči ako skalný výr.
Poráta nás na kusy,
a mimochodom utrúsi:
"Dnes len osem čísel dávam,
také pravidlá tu mávam!"
Plesne dvermi čakárne,
veľké dusno nastane.
Časenky každý z nás čaká,
nikoho to preč neláka.
Prejde dobrá polhodina,
oj, ale ma už omína!
Cikať sa mi chce, no držím,
kropaj potu z čela suším.
Kľučka sa už pohýna,
vojna svetov začína.
Jeden cez druhého chmáta,
kto má svaly, ten sa ráta.
Svoje číslo tri už držím,
a na záchod rýchlo bežím.
O desiatej prídem na rad,
desať pät už idem nazad.
Šťastná celá bez seba,
zvolám jupí do neba!